Nikdy som netvrdila, že viem niečo perfektne. Možno je to jedna z najpravdivejších vecí o mne, a zároveň jedna z tých, ktoré sa najľahšie zle pochopia. Bola som od mala vychovávaná k skromnosti, ale nie k tej naučenej, pekne naaranžovanej skromnosti, ktorú si človek oblečie, keď chce pôsobiť milo, čisto alebo neškodne. Skôr k takej, ktorá sa do vás dostane ešte skôr, než pre ňu máte vlastné slová. K takej, ktorá vás naučí nevyskakovať príliš vysoko, aj keď sa vám niečo podarí. K takej, ktorá vám stále pripomína, že aj keď práve stojíte pevne na zemi, neznamená to, že nemôžete spadnúť.

Nech robím čokoľvek, vždy je vo mne nejaká časť, ktorá vie, že by sa to dalo urobiť lepšie. Čistejšie, múdrejšie, trpezlivejšie, s väčším nadhľadom, s väčšou skúsenosťou. Niekde určite existuje človek, ktorý by to urobil inak, možno dokonca lepšie ako ja, a ja som to nikdy nebrala ako poníženie. Skôr ako uzemnenie. Ako niečo, čo mi nedovolí zameniť si jeden dobrý moment za trvalú korunu na hlave. Pretože všetko je pominuteľné. To, čo mám teraz, nemusím mať o minútu. Pokoj, príležitosť, lásku, odvahu, aj ten malý dôkaz, že možno predsa len všetko nekazím. Život si vie veľmi rýchlo rozmyslieť, čo nám nechá a čo nám vezme. Vie zobrať späť aj veci, ktoré sme už považovali za isté, a vie človeka pokoriť presne vtedy, keď si začne myslieť, že už má konečne všetko pod kontrolou.

Ak by si teda o mne niekto niekedy pomyslel, že som pyšná, asi by som ho chcela opraviť. Pokojne, ale jasne. Nie preto, že potrebujem za každú cenu chrániť svoj obraz, ale preto, že veľmi dobre viem, čo ma doviedlo tam, kde som teraz. A pýcha to nebola. Bola to vďačnosť, pokora a veľa práce, za ktorú mi nikto netlieskal. Boli to rána, keď som musela začať odznova, aj keď som sa na to necítila pripravená. Boli to sklamania, ktoré som prehltla bez toho, aby som kvôli nim zatrpkla. Bola to tichá disciplína nevzdať sa samej seba ani vtedy, keď som nemala veľa dôkazov, že to celé nakoniec dopadne dobre. Nič v mojom živote nešlo úplne hladko. Nepochádzam z ľahkosti. Nepochádzam zo sveta, kde sa dvere otvárali len preto, že som sa dotkla kľučky. Skôr zo snahy, pochybností a z toho pomalého, niekedy dosť tvrdého uvedomenia, že nikto nepríde odžiť môj život namiesto mňa.

A možno práve preto teraz veľa vecí cítim inak. Nie preto, že by bolo všetko zrazu dokonalé, alebo že by som sa stala nedotknuteľnou, geniálnou či imúnnou voči chybám. Skôr preto, že som konečne vzala svoj život do vlastných rúk. Prestala som nechávať svoj smer otvorený na úpravy každému, kto mal práve názor. Prestala som dovoliť cudzím strachom, aby sa prezliekali za dobré rady. Prestala som pýtať povolenie od ľudí, ktorí by nikdy nemuseli niesť následky rozhodnutí, ktoré mi tak ochotne odporúčali. A toto je podľa mňa jedna z najťažších vecí na dospievaní do vlastného života: zrazu pochopíte, že ak sa rozhodnete sami za seba, stratíte aj pohodlie obviňovať niekoho iného.

Je v tom zvláštna samota, aspoň zo začiatku. Keď sa rozhodnem zle, je to moje. Keď niečo neodhadnem, je to moje. Keď sa niečo pokazí, musím sa na to pozrieť úprimne a priznať si, že aj moje ruky boli pri tom. Lenže platí aj opak, a to som sa musela naučiť rovnako. Keď sa niečo podarí, keď niečo začne rásť, keď si pomaly vybudujem život, ktorý sa viac podobá na mňa, smiem vedieť, že aj moje ruky boli pri tom. To nie je arogancia. To je len zodpovednosť, ktorá sa konečne stala viditeľnou.

Stále si nemyslím, že som nad niekým. Ani nechcem byť. Viem príliš veľa o tom, ako rýchlo sa veci menia, aby som začala uctievať samu seba. Viem príliš veľa o zlyhaní na to, aby som sa vysmievala cudziemu. Viem, ako ľahko sa istota môže zmeniť na hlúposť, a ako rýchlo môže sebavedomie zhniť na aroganciu, keď zabudne, odkiaľ prišlo. Stále sa učím. Stále nie som hotová. Sú vo mne miesta, ktoré sú mäkké, neisté, zle osvetlené. Sú rozhodnutia, ktoré robím s pokojnou tvárou a trasúcim sa srdcom. Ale zároveň sa učím aj to, že pokora neznamená odopierať si každý jeden moment spokojnosti.

Pokora neznamená sklopiť oči vždy, keď sa mi niečo podarí. Neznamená to ospravedlňovať sa za každý malý úspech, akoby vďačnosť vyžadovala, aby som predstierala, že som v tom nemala žiadny podiel. Existuje aj tichá hrdosť, ktorá nie je jedovatá. Taká, ktorá nepotrebuje publikum, potlesk ani dokazovanie. Iba si v sebe potichu povie: zostala som, skúsila som to, niesla som to, čo bolo moje, a tentoraz som samu seba nezradila. A možno práve z takého miesta chcem žiť. Nie z dokonalosti, nie z nadradenosti, nie z toho chladného lesku človeka, ktorý musí mať vždy pravdu, ale z úprimných rozhodnutí, čistých úmyslov a odvahy niesť váhu vlastného života.

Chcem mať v sebe dosť milosti na to, aby som ostala vďačná, keď sa veci daria, a dosť pokory na to, aby som sa ďalej učila, keď sa nedaria. Chcem si veriť bez toho, aby som stvrdla. Chcem zostať mäkká bez toho, aby som sa zmenšila. Chcem budovať veci vlastnými rukami a stále si pamätať, že nič mi nepatrí navždy. Takže áno, dúfam, že budem ďalej robiť dobré rozhodnutia. Nie bezchybné, skôr ľudské. Odvážne. Také, pri ktorých dokážem stáť, aj keď ma niečo stoja. Také, ktoré prichádzajú z tej najtichšej časti vo mne, kde vďačnosť a sebaúcta nie sú nepriatelia.

Nepotrebujem byť nad nikým. Potrebujem len zostať úprimná sama pred sebou. A možno je to pre mňa už teraz všetko.