Neviem, či to robia aj iní ľudia, alebo som si len z nedôvery vytvorila jeden z tých súkromných rituálov, ktoré človek potom nazýva hrou, aby nemuseli znieť ako obranný mechanizmus. Ale ja jednu takú hru mám. Na začiatku poznávania niekoho, niekedy veľmi skoro, inokedy až vo chvíli, keď sa rozhovor začne príliš hladko kĺzať po povrchu, si niečo vymyslím. Pieseň. Film. Menší kultúrny škandál. Zabudnuté predstavenie v meste, kde ani jeden z nás nikdy nebol. Poviem to pokojne, bez teatrálnosti, bez potreby niekoho nachytať, iba s takou dávkou prirodzenej istoty, aby to mohlo byť pravdivé. Názov, rok, meno režiséra s mierne ťažkou výslovnosťou, detail o tom, že to bolo vtedy nepochopené alebo neskôr znovuobjavené. Niečo, čo znie, akoby to patrilo do sveta, pretože veľká časť sveta aj tak znie napoly vymyslene.

A potom sledujem, čo sa stane. Vždy je tam drobný moment, takmer neviditeľný, ale časom som sa ho naučila rozoznať. Oči sa na chvíľu zastavia, ústa si pripravia odpoveď a niečo v človeku sa rozhodne, či bude úprimné, alebo pôsobivé. Niektorí jednoducho povedia: „To nepoznám.“ A vždy, keď to počujem, vo mne niečo povolí. Nie dramaticky, skôr telesne. Ako keby sa rozhovor zrazu stal bezpečnejším. Mám rada tú odpoveď možno až neprimerane, pretože je v nej vzácna dôstojnosť. Schopnosť priznať prázdne miesto bez paniky. Schopnosť nebrať nevedomosť ako poníženie. Schopnosť zostať v miestnosti bez toho, aby človek musel okamžite vyzerať rozhľadene, kultúrne pripravený a kompatibilný so všetkým, čo druhý práve priniesol.

Takí ľudia ma upokojujú. Nie preto, že nič nevedia, ale preto, že nevyrábajú poznanie tam, kde nie je. Neprekrývajú prázdno dekoráciou. Nepokúšajú sa postaviť most cez každú sekundu ticha len preto, že sa boja, že vzdialenosť bude vyzerať ako zlyhanie. Keď niekto povie „nepoznám to“, rozhovor sa pre mňa nezmenší. Naopak, získa kyslík. Zrazu je v ňom viac reality, viac priestoru, viac možnosti niečo si naozaj povedať namiesto toho, aby sme iba hladko prechádzali popri sebe a predstierali, že sme si bližší, než sme.

Potom sú však ľudia, ktorí prikývnu príliš rýchlo. Tí, ktorí zrazu presne vedia, čo myslím. Začnú so mnou súhlasiť o vymyslenej piesni, vymyslenom filme, vymyslenej udalosti. A nerobia to opatrne, nie s malým „možno som o tom počul“, ale s istotou človeka, ktorý sa rozhodol do tej lži vstúpiť celým telom. Začnú ju zariaďovať. Doplnia atmosféru, kontroverziu, koniec, refrén, článok, ktorý vraj kedysi čítali, kamaráta, ktorý to určite spomínal. A najzvláštnejšie na tom je, že to často nerobia zlomyseľne. Nesnažia sa mi ublížiť. Nesnažia sa ma podviesť v nejakom veľkom zmysle. Väčšinou sa snažia priblížiť.

Práve to je na tom nepríjemne ľudské. Oni nechcú klamať preto, aby vytvorili moc, ale preto, aby vytvorili podobnosť. Chcú ukázať, že sme z rovnakej mapy, že poznáme tie isté skryté chodby, že máme spoločný jazyk, spoločné referencie, spoločnú jemnú schopnosť rozumieť veciam, ktorým nerozumie každý. Chcú pôsobiť ako niekto, kto patrí do rozhovoru. A ja tomu rozumiem viac, než by som chcela. Aj ja som sa smiala vtipom, ktorým som úplne nerozumela. Aj ja som prikyvovala v rozhovoroch, kde som ešte nestíhala zachytiť všetky vrstvy. Aj ja som sa niekedy tvárila pokojnejšie, ostrejšie alebo svetovejšie, než som sa cítila. Poznám ten starý strach, že všetci ostatní už dávno vedia, ako sa chodí po miestnosti, a ja len predstieram, že som si nevšimla, že nemám pozvánku.

Preto sa na tých ľudí neviem hnevať jednoducho. Pod tým prikývnutím je často obyčajná túžba byť prijatý. Túžba nespomaliť rozhovor. Túžba nebyť tým, kto prizná, že mu niečo uniklo. Nevedomosť sa v spoločnosti niekedy cíti ako malá nahota, ako keby niekto zrazu uvidel, že vnútri nemáme celú knižnicu, ale iba niekoľko políc, neporiadok a veľa miest, kam sa ešte len chystáme. Rozumiem pokušeniu prekryť to rýchlou istotou. Rozumiem, že človek nechce stratiť príťažlivosť v jednej sekunde trápnosti.

Lenže rozumieť tomu neznamená dôverovať tomu. Keď vidím človeka klamať pre blízkosť, niečo sa vo mne zavrie. Nie prudko, nie okázalo. Nepoviem „chytila som ťa“, neodídem od stola, netrestám ho. Väčšinou pokračujem v rozhovore a možno sa dokonca usmejem, pretože aj moje krutosti majú limity. Ale niekde vo mne sa urobí poznámka. Ak nevieš povedať „neviem“ vo chvíli, keď o nič nejde, čo spravíš, keď o niečo pôjde? Ak radšej vymyslíš poznanie, než by si prežil jednu sekundu neistoty, ako budeš narábať s pravdou, ktorá je bolestivejšia? Ak je tvoj prvý inštinkt zrkadliť ma, prispôsobiť sa mi a stať sa prijateľnou verziou seba pre moje pohodlie, kde si v tej miestnosti ty?

Myslím, že práve toto ma desí. Nie nevedomosť. Nevedomosť je čistá, ak sa prizná bez hanby. Môže byť zvedavá, otvorená, dokonca krásna. Desí ma výkon prezlečený za intimitu. Ten moment, keď niekto nie je so mnou, ale hrá, že je pri mne. Keď sa podobnosť stane skratkou k prijatiu. Keď sa človek radšej vzdá vlastného tvaru, než by dovolil, aby medzi nami chvíľu existoval rozdiel.

Možno to o mne hovorí niečo nelichotivé. Možno to odhaľuje, aká som ostražitá, ako rýchlo hľadám praskliny a ako málo trpezlivosti mám pre sociálny lak. Možno tomu hovorím hra preto, že to znie ľahšie než priznať, že je to spôsob kontroly. Pravda je asi menej elegantná: je to môj spôsob, ako sa veľmi skoro, ešte predtým, než do niekoho investujem priveľa mäkkosti, spýtam, či je pri mne naozaj, alebo sa iba prispôsobuje. Nie je to úplne férová otázka, lebo ju nepoložím priamo. Viem to. Aj moja túžba po úprimnosti má občas tvrdé hrany.

Nerobím to stále a nerobím to každému. Nie je to systematický test, ktorý si zapisujem do tabuľky. Skôr malý pohyb v rozhovore, ktorý sa objaví vtedy, keď niečo vo mne zacíti priveľa hladkosti. Priveľa súhlasu. Priveľa okamžitej kompatibility. A bola som sklamaná viackrát, než by som chcela priznať. Sledovala som inteligentných, šarmantných, inak milých ľudí, ako si vyberajú falošné spojenie namiesto pravdivej vzdialenosti. Ako radšej predstierajú, že sme si bližšie, než aby dovolili, aby medzi nami na chvíľu existovalo niečo cudzie. Akoby rozdiel bol zlyhanie. Akoby nepoznať ten istý film znamenalo, že nemáme šancu poznať sa navzájom.

Pritom práve tam sa často začína skutočná blízkosť. Nie v tom, že obaja poznáme tú istú referenciu, ale v tom, že jeden z nás ju nepozná a nemusí sa za to hanbiť. Spoločný vkus je príjemný, vie byť nežný a niekedy aj vzrušujúci, ale nie je charakter. Charakter sa ukazuje skôr v tom drobnom zastavení, v schopnosti povedať „toto nie je môj svet“ bez toho, aby človek okamžite cítil potrebu prenajať si v ňom izbu. Blízkosť, ktorej verím, nie je zložená zo zhodných playlistov, rovnakých kníh a simultánneho prikyvovania. Je zložená zo schopnosti zostať oddelený a napriek tomu neodísť.

Možno práve preto ma tak priťahujú ľudia, ktorí vedia povedať „neviem“. Je v nich priestor. Nezaplnia každú medzeru výkonom. Netlačia sa ku mne falošným rozpoznaním. Nesnažia sa ma zviesť podobnosťou. Dovolia rozdielu existovať bez toho, aby ho považovali za hrozbu. V ich spoločnosti sa dá dýchať, pretože nežiadajú, aby sa rozhovor okamžite zmenil na dôkaz kompatibility. Neponáhľajú sa vyzerať ako niekto, koho by som mala prijať. A práve preto ich často prijmem ľahšie.

Najsmutnejšie na celej veci je, že som v tej hre dobrá. Viem urobiť neexistujúce presvedčivým. Viem dať falošnému filmu režiséra s komplikovaným priezviskom a históriu problematického uvedenia na festivale, ktorý znie dosť reálne na to, aby nikto nechcel riskovať, že ho nepozná. Viem si vymyslieť pieseň, ktorá vraj hrala v zadymenom pražskom bare v roku 2009 a potom zmizla z internetu. Viem vymyslieť zakázanú výstavu, kultový román, škandalózny rozhovor, ktorý „vtedy všetci riešili“. Viem postaviť malý presvedčivý svet z ničoho. Ale keď mi ho niekto príliš ľahko uverí a začne mi opisovať jeho nábytok, necítim sa mocná. Cítim sklamanie.

A možno trochu hanbu, pretože tú situáciu som vytvorila ja. Ja som položila návnadu, ja som otvorila dvere do miestnosti, ktorá neexistovala, ja som chcela vidieť, čo sa stane. Lenže tajne vždy dúfam, že ma niekto zastaví. Dúfam, že sa zasmeje a povie: „Počkaj, toto si si teraz vymyslela?“ Dúfam, že odmietne pozvanie do predstierania. Dúfam, že si vyberie drobné trápno pravdy pred lacným pohodlím súhlasu. Keď to niekto urobí, mám ho rada takmer okamžite. Nie preto, že ma odhalil, ale preto, že ukázal chrbticu v miniatúre. Nie veľkú morálnu pózu, iba schopnosť neuhnúť z vlastnej reality kvôli tomu, aby konverzácia znela plynulejšie.

Možno sú práve takéto malé pravdy dôležitejšie, než sa tvária. Veľké pravdy si ľudia často nacvičia. Vedia, čo majú povedať o čestnosti, hraniciach, transparentnosti a autenticite. Vedia používať správne slová. Vedia znieť ako človek, ktorý má hodnoty. Ale malé pravdy prichádzajú rýchlo, bez prípravy, bez publika a bez odmeny. „Neviem.“ „To nepoznám.“ „Nie som si istá.“ „Vysvetlíš mi to?“ Sú to nenápadné vety, ale držia kontakt s realitou. Neprosia o obdiv, nič nepredvádzajú, len odmietajú zmeniť neistotu na divadlo.

Časom som začala viac dôverovať ľuďom, ktorí vedia byť v realite aj za cenu, že na chvíľu nebudú pôsobiť zaujímavo. Skutočná blízkosť predsa nie je miesto, kde človek stále vyzerá dobre. Je to miesto, kde nemusí. A možno ma preto tak unavuje kultúra neustálej pripravenosti, ten tlak byť pohotový, informovaný, správne ironický, správne kultúrny, správne terapeutický, správne neprichytený pri nevedomosti. Ako keby sa z komunikácie stal konkurz na bytie dostatočne súčasný. Lenže nikto nie je stále súčasný. Nikto nepozná všetky filmy, všetky piesne, všetky škandály, všetky mená, všetky kontexty. Každý z nás má obrovské biele miesta. Rozdiel je len v tom, či ich vieme nosiť s pokojom, alebo ich musíme okamžite premaľovať.

Práve premaľované prázdno ma znervózňuje. Nie preto, že by som bola posadnutá pravdou ako abstraktnou hodnotou, ale preto, že viem, čo sa deje, keď ľudia začnú zamieňať prijatie za predstavenie. Najprv klamú o malých veciach, aby boli bližšie. Potom sa naučia, že blízkosť sa udržiava prispôsobovaním. Potom prestanú vedieť, kde končia oni a kde začína verzia ich samých vytvorená pre niekoho iného. A zrazu nie ste vo vzťahu s človekom, ale s ozvenou. S niekým, kto vám vracia príjemný obraz, ale nie odpor, nie vlastný tvar, nie skutočnú prítomnosť.

Ja nepotrebujem, aby so mnou ľudia stále súhlasili. V skutočnosti ma to často znervózňuje. Potrebujem vedieť, že niekto dokáže zostať oddelený. Že sa nestratí v snahe byť milovaný. Že neobetuje vlastný nesúhlas, nevedomosť, neistotu alebo zvláštnosť len preto, aby bol prijateľnejší. Potrebujem vedieť, že keď povie „áno“, nie je to iba reflex, a keď mi rozumie, nie je to preto, že sa bojí nerozumieť. To je pre mňa oveľa intímnejšie než dokonalá zhoda.

Možno je to celé prísne. Možno až príliš. Niekto by mohol povedať, že ľudia v rozhovoroch klamú stále, drobne a často neškodne, aby veci plynuli. Že spoločenský život je z veľkej časti mazivo z malých nepresností. Že nie každé predstieranie je morálne zlyhanie. A asi je to pravda. Nie každý, kto predstiera, je nebezpečný. Niekedy je len neistý. Niekedy sa bojí, že ak prizná nevedomosť, stratí príťažlivosť. Niekedy možno práve moja istota vyvolá v druhom človeku potrebu dobehnúť ma. Preto sa snažím nebyť krutá a nerozhodovať o celom človeku z jednej sekundy. Snažím sa pamätať si, že aj ja mám svoje obrany a že aj moja hra je forma moci, hoci tichá.

Ale zároveň nechcem klamať sama sebe, že sa tým neodhalí nič. Nie všetko, nie definitívne, nie ako rozsudok, ale niečo áno. Spôsob, akým človek zaobchádza s malou nevedomosťou, mi veľa hovorí o tom, ako zaobchádza s vlastným egom. Spôsob, akým znáša drobné trápno, mi veľa hovorí o jeho vzťahu k pravde. Spôsob, akým sa pokúša byť blízko, mi veľa hovorí o tom, či blízkosť chápe ako stretnutie dvoch ľudí, alebo ako rýchle zmazanie rozdielu.

A ja nechcem, aby rozdiel zmizol. Chcem vedieť, kde sa končím ja a kde začína druhý človek. Chcem počuť jeho „nie“, jeho „neviem“, jeho „toto nie je môj svet“. Chcem, aby ma niekto nemusel napodobňovať, aby pri mne mohol zostať. Chcem blízkosť, ktorá nepotrebuje okamžitú podobnosť ako povolenie.

Možno je práve toto pointa celej tej smiešnej hry. Nie kultúra, nie inteligencia, nie rozhľad, nie to, či niekto pozná film, ktorý som si práve vymyslela medzi dvoma dúškami kávy. Je to otázka, či človek dokáže prežiť sám seba v mojej prítomnosti. Či sa neponáhľa stať tým, čo si myslí, že chcem. Či vie zostať skutočný aj vtedy, keď by falošná verzia bola hladšia, očarujúcejšia a menej trápna.

Nepotrebujem ľudí, ktorí vedia všetko. Nepotrebujem encyklopédie v ľudskom tele, kultúrnych akrobatov ani niekoho, kto okamžite trafí každý odkaz, každú narážku a každý tón. Nepotrebujem, aby niekto dokazoval, že patrí do môjho sveta tým, že si ho narýchlo vymyslí. Potrebujem ľudí, ktorí neopustia samých seba len preto, aby boli obľúbení.

A je zvláštne, koľko sa dá zistiť z jednej veci, ktorá nikdy neexistovala.