Kedysi som mala na slovenské texty Medium. Neviem, či by som povedala, že som z neho dramaticky odišla. Skôr som od neho postupne upustila, ako od miestnosti, do ktorej človek prestane chodiť, lebo mu už nesedí svetlo, vzduch alebo spôsob, akým sa tam ozýva vlastný hlas. Potom som dlho nenašla plnohodnotnú náhradu.

Nie preto, že by neexistovali platformy. Platformy existujú vždy. To je práve ich problém. Každá sa tvári ako odpoveď, ale väčšina z nich v skutočnosti nechce byť len miestom pre text. Chce byť systémom na správanie. Chce ťa naučiť, ako často máš publikovať, ako máš volať pozornosť, ako máš baliť myšlienku do formátu, ktorý sa lepšie hýbe v cudzej ekonomike.

Ja som nechcela ďalší veľký dom. Na veľké texty už jeden mám. Chýbala mi skôr menšia slovenská vrstva. Miesto pre texty, ktoré nechcem nechať zmiznúť v súkromných poznámkach, ale zároveň ich nechcem hneď tlačiť do formy veľkej eseje. Priestor, kde môže byť myšlienka ešte trochu pracovná, ale už dosť živá na to, aby existovala verejne.

Potom som našla Leaflet a zrazu mi to dávalo zmysel. Nie ako náhrada za všetko. Nie ako nové centrum. Skôr ako presne tá chýbajúca miestnosť medzi poznámkou a článkom. Niečo ľahšie, mäkšie, menej monumentálne. Niečo, čo netvári, že každý text musí byť udalosť.

Zároveň si čoraz viac myslím, že na platforme záleží menej, než si internet často nahovára. Áno, samozrejme, záleží na kontrole. Záleží na doméne. Záleží na tom, aby sa linky zbytočne nelámali, aby staré texty nezmizli, aby človek nemusel zakaždým začínať od nuly len preto, že si niektorá služba zmenila náladu, obchodný model alebo dizajn.

Ale ak nenarúšam kontinuitu už zverejnených linkov, možno je úplne v poriadku, že niektoré texty vznikli inde. Nakoniec každý nový text aj tak skončí v tom istom Bluesky feede, v tej istej timeline, medzi ostatnými odkazmi, poznámkami a fragmentmi. Čitateľ väčšinou nerieši, či link vedie na Ghost, Leaflet, Medium, vlastnú doménu alebo niečo medzi tým. Ak je text môj, ak ostáva dostupný a ak zapadá do väčšej mapy, potom nemusím predstierať čistotu jednej platformy.

Základ je vôbec písať. To znie banálne, ale nie je. Najmä v slovenčine.

Angličtina je pre internet prirodzenejšia maska. Ľahšie sa v nej schová aj vystupuje. Je väčšia, širšia, použiteľnejšia, univerzálnejšia. Slovenčina je iná. Je bližšie pri tele. Niekedy menej elegantná, niekedy presnejšia. Niekedy príliš blízka na to, aby sa cez ňu dalo pózovať.

A práve preto mi pre ňu chýbal samostatný priestor. Nie slovenská verzia toho, čo už existuje inde. Nie preklady vlastnej identity. Skôr miesto pre myšlienky, ktoré ku mne prichádzajú po slovensky. Pre malé texty, poznámky, pracovné argumenty, vety, ktoré ešte nepotrebujú niesť celú architektúru, ale nemusia zostať zavreté v súkromnom chaose.

Na Leaflete sa mi páči aj to, že nie je úplne odrezaný od sveta. Je prepojený s Atmosphere, teda s Bluesky a ATproto svetom. To je pre mňa zaujímavé nie preto, že by som potrebovala ďalší feed, ale preto, že text nemusí byť izolovaný ostrov. Môže byť pokojnejší než bežný post, mať vlastnú adresu a vlastný priestor, ale stále zostať súčasťou otvorenej konverzácie.

Takže toto je poznámkový blok. Nie hlavný dom, nie finálna forma všetkého, nie veľké gesto. Len chýbajúca slovenská vrstva. Priestor pre moje myšlienky v slovenčine.